Úvodní strana Odborné články Zo zoopsychologickej praxe

Súčasný moderný životný štýl človeka ho stále upozorňuje na nezastupiteľnosť a žiaľ aj na častú absenciu harmonických vzťahov medzi ním a prírodným spoločenstvom, ktorého je druh Homo sapiens súčasťou. Výsledkom tohto stavu sú okrem iného aj kompenzácie človeka v podobe extrémneho záujmu vlastniť spoločenské zvieratá, u ktorých dominuje pes. V prípade optimálnych psychosociálnych vzťahov človek-pes hovoríme o pozitívnej kompenzácii (relaxačný účinok, redukcia psychických, mentálnych stresov a kardiovaskulárnych, mozgovo-cievnych príhod, kladné ovplyvnenie psychického vývinu detí, atď.). A naopak, človek v tomto smere zlyháva, keď jeho motivácia vlastniť psa je antropocentrická, egoistická, reflexujúca jeho psychické konflikty napätia, osobnostnú nevyrovnanosť, a v takom prípade ide o negatívnu kompenzáciu. Hoci z hľadiska klinickej psychológie je aj v tomto prípade pre jedinca stav napríklad psychicky labilného, či nachádzajúceho sa v psychickej kríze, táto kompenzácia do určitej miery terapeutická. My však vychádzame z projekcií zvieraťa, a tým aj zo Schweitzerovho kánonu úcty k životu, ktorý hovorí, že "rešpektovať zviera ako živú bytosť znamená poznať hodnoty života, životného existencionalizmu a úcty k životu".  Zohľadňujúc túto skutočnosť, negatívnej kompenzácie človeka prostredníctvom psa, majú na neho výrazné nepriaznivé vplyvy maladaptačného charakteru tj. zviera sa im prispôsobuje, čoho následkom je celý rad problémových a abnormálnych foriem správania sa psov. V takých prípadoch sa už aktualizuje význam etológie, zoopsychológie, či animálnej psychiatrie, a to v podobe etiológie, patogenézy, terapie, prevencie, poradenstva týchto deviácií správania. Následujúci pohľad do zoopsychologickej ambulancie môžu úspešne ilustrovať uvedené konštatovania.   Ako pes signalizoval psychiatrickú diagnózu  Mladá, slobodná žena vyhľadala u nás pomoc pre svojho dvojročného psa, plemena doberman. Abnormálne správanie zvieraťa malo obsedantný charakter s rýchlym pohybom, imitáciou "chytania" hmyzu, točením sa okolo vlastnej osi, škrabaním na dvere s motiváciou dostať sa zvonku do areálu domu. Keď táto možnosť mu bola splnená, pes tieto anomálie prejavoval aj v exteriéri. Prvé príznaky tejto deviácii správania boli zaznamenané približne pred dvoma mesiacmi. Prerušenie týchto neurotických príznakov nastalo po intenzívnom, emocionálnom uspokojovaní psa majiteľkou.  Liečebná inštrukcia pre klientku bola ignorovať psa pri jeho abnormálnych prejavoch, neprihovárať sa mu, poprípade ho nechať samého v izbe. Hypotézou bolo, že pes si vynucuje takým spôsobom pozornosť z jej strany. Pri druhej konzultácii bolo oznámené, že stav psa sa zlepšil. Pri etologickom interview však klientka priznala, že nedokázala psa ignorovať, pretože ho ľutovala. Okrem toho vzťahy so psom boli obojstranne veľmi dobré. Vo svojej výpovedi ich dokonca porovnávala so vzťahom k svojmu bratovi, ktorý žil v cudzine. Obidvaja mali zložité detstvo, vzájomne sa podporovali a za týchto okolností vznikol medzi nimi intenzívny vzťah. Ako ďalej uvádzala, brat bol nešťastne ženatý a pred dvoma mesiacmi spáchal samovraždu. Klientka cítila stále veľký smútok nad jeho smrťou a mala pocit viny, že mu nepomohla v jeho kríze. Po ďalších otázkach upresnila, že príznaky abnormálneho správania sa u psa registrovala v období po bratovej smrti. Pri prežívaní extrémneho smútku bol narušený jej denný režim, včítane chovného vzťahu ku psovi. Súčasne si uvedomovala, že jeho abnormálne správanie mohol zapríčiniť jej negatívny emocionálny stav. Preto sa snažila intenzívnym citovým spôsobom psa pri jeho anomálnych prejavoch uspokojovať. Vyjadrila tiež obavu, že pri svojich labilných náladách a prirodzenom podráždení, by mohla psa udrieť a tým mu ešte viac ublížiť.  O niekoľko dní klientka prišla so žiadosťou o eutanáziu (bezbolestné usmrtenie) psa. Toto prekvapujúce rozhodnutie nastalo po doručení listu od manželky zomrelého brata, ktorý ju natoľko rozrušil, že vážne uvažovala o samovražde. Tento vnútorný konflikt bol však transformovaný na psa, u ktorého eutanázia bola praktickým veterinárnym lekárom aj vykonaná. Na základe týchto udalostí sa klientka rozhodla vyhľadať psychiatrickú pomoc, ktorá jej bola prislúchajúcim spôsobom aj poskytnutá.  Záverom sa žiada povedať niekoľko skutočností. Etológia a zoopsychológia okrem diagnostiky a terapie abnormálnych foriem správania sa zvierat zreteľne upozorňujú na nadväznosť kvality života človeka a úlohy zvierat v ňom. Tento príbeh dramaticky ilustruje známy slogan "pes priateľ človeka", keď práve prostredníctvom psa bola signalizovaná psychiatriká epizóda u klienky a hlavne, čo je dôležité, že v jej počiatočnom štádiu bola potlačená samovražedná tendencia, a to stratou života jej blízkeho "spoločníka" psa.   Konflikt dieťa-pes  Dotaz: U nášho 4ročného afgánského chrta, ktorý bol stále poslušný a neboli s ním žiadne problémy, sa objavila útočnosť k našej 13 mesačnej dcérke. Pokiaľ nechodila, tieto situácie sa nevyskytovali. Dieťa je živé a hravé, často potiahne psa za srsť, ktorý predtým reagoval zavrčaním. Teraz však jeho správanie k nemu je stále zápornejšie. Čítali sme o napadnutí detí psami, ktoré mali tragické následky. Preto máme obavy z takých situácií. Psa sa nechceme vzdať, ale keď to bude nutné, budeme musieť sa podľa toho zariadiť. Existuje nejaké riešenie takého prípadu? Odpoveď: Problémy psychosociálnej interakcie dieťa-pes majú niekedy špecifický charakter. Mnohí majitelia psov tieto situácie podceňujú, alebo si ich neuvedomujú. Obzvlášť, keď sa dieťa narodí a neskoršie sa stáva reálnym členom rodiny. V mnohých prípadoch pes tiež ako "člen rodiny" sa ťažko adaptuje na túto konkurenčnú situáciu. Netreba snáď pritom zdôrazňovať, že hlavná zodpovednosť je na dospelých, ktorí adaptáciu detí na psa a opačne musia striktne regulovať. Dieťa vníma psa ako "hračku", neskoršie "testuje" jeho reakcie. Medzi najčastejšie manipulácie tohoto charakteru patria: ťahanie za uši, chvost, udretie, silný krik do uší psa, odobratie nádoby s jedlom, dráždenie genitálu atď. Pes na tieto podnety reaguje defenzívnou agresivitou, ktorá sa môže fixovať ako deviácia správania. Tiež je pri príchode novorodenca domov z pôrodnice žiadúce psovi čuchovo exponovať časti oblečenia dieťaťa, plienky, hračky atď. V tomto konkrétnom prípade zrejme tiež došlo po častých ťahaniach srsti k bolestivým podnetom u psa, u ktorého sa postupne vyvinula agresívna reakcia orientovaná na dieťa, ako podnet. Ako z anamnézy vyplýva, pes bol predtým behaviorálne stabilný, bezproblémový. Na druhej strane nemôžeme spustiť zo zreteľa skutočnosť, že toto plemeno má vysokú hladinu agresivity. Zohľadňujúc však všetky súvislosti prípadu, doporučuje sa následujúci terapeutický postup: - majiteľ sa dotýka hladkaním srsti psa, postupne fyzické kontakty zosilňuje až po navodenie bolestivého, ale malo intenzívneho pocitu pri potiahnutí za srsť. Nasleduje slovná pochvala a odmena pozitívnym podnetom (jedlo). Terapeutický rituál sa má vykonávať niekoľko krát denne na tom istom mieste (izba, koberec, osvetlenie atď,) a to zainteresovaním aj ostatných členov rodiny, okrem dcérky - keď pes neprejavuje bolestivé reakcie, prípadne podráždené správanie, inscenovať prítomnosť dcéry, aby ju pes vizuálne a čuchovo registroval  - v tretej fáze liečby dieťa vykonáva uvedenú manipuláciu spoločne s rodičom (dominantná osoba u psa)  - pri štvrtej fáze je dieťa pri manipulácii so psom samostatné, ale kontrola situácie dominantnou osobou je nutná. V prípade náznakových komplikácií liečebný postup prerušiť a v takom prípade sa navrhuje kombinovaná terapia s aplikáciou psychofarmák (tranquilizéry) a s jej ďalšími behaviorálnymi modifikáciami.    Agresivita orientovaná na majiteľku  Dotaz: V poslednom období som u môjho dvojročného psa, pekingského pinča zaznamenala zmeny v jeho správaní. Keď prechádzam okolo jeho ležoviska, vrčí na mňa, a keď som ho pri upratovaní bytu vykázala z izby, tak ma niekoľko razy pohryzol. V iných situáciách je pes pokojný. Som už na dôchodku, žijem sama a tieto jeho prejavy ma vážne znepokojili. Prosila by som o radu, čo je príčinou tohto správania, a ako v takom prípade postupovať.   Odpoveď: Podľa uvedených anamnestických údajov čitateľky ide pravdepodobne o diagnózu dominantnej teritoriálnej agresivity. Agresívne správanie u psov všeobecne predstavuje najzávažnejší zoopsychologický a chovateľský problém. Okrem odborných súvislostí je to aj celospoločenský problém v jeho priamom riziku pre zdravie človeka. Agresívne správanie psov je ako emocionálny, deštruktívny prejav orientovaný na živý objekt, alebo neživé predmety normálnou vrodenou predispozíciou preddomestikačného charakteru. Podobne ako u vlkov je agresivita u psov sociálne regulovaná pestrým repertoárom správania typu dominantný - submisívny jedinec s následným rešpektovaním dominantného zvieraťa, a tým aj pacifikovaním možného konfliktu (sociálna bioetika). Podobný mechanizmus tlmenia agresivity je funkčný u psov aj vo vzťahoch s človekom. Model dominantného jedinca by mal predstavovať majiteľ, alebo iný člen rodiny. Situácia sa však dramaticky mení pri abnormálnych formách agresívneho správania, ktoré má väčšinou neurotické pozadie. V takých prípadoch už sú zákonitosti regulácie agresivity nefunkčné.  V tomto konkrétnom prípade sa zdá, že u psa práve chýba dominantný vplyv typu "autorita". Následkom toho pes svojím správaním prejavuje dominanciu v rámci celého bytového priestoru. Vzhľadom na pomerne závažnú poruchu správania, ktorá si tiež vyžaduje komplexnejšie anamnestické informácie je v tomto prípade aj riziko, že majiteľka by dominantný spôsob liečby sama nezvládla. Z toho dôvodu je navrhovaná nepriama behaviorálna terapia, ktorá je rozvrhnutá na tri týždne s následným postupom:  - počas uvedeného obdobia psa úplne ignorovať, okrem situácií, ktoré si vyžadujú príkazy a základnú chovateľskú starostlivosť  - radikálne obmedziť voľný pohyb psa po byte, okrem priestoru ležoviska  - nereagovať na jeho prípadné prejavy upútania pozornosti na seba (brechanie, výskoky, "panáčkovania" atď.)  - navodiť 24 hodinovú hladovku pri zachovaní pitného režimu  - v priebehu tohto dňa frekventovane prejavovať autoritatívne príkazy (nesmieš, von, sadni, atď.)  - v prípade poslúchnutia psa ho výrazne odmeniť slovom, prejavom emocionálnej náklonnosti (dotyky rukou v intervale 30 sekúnd) a podaním malej časti jeho obľúbeného jedla  - opakovať tento postup 3 až 4 razy denne  - potom postupne zvyšovať požiadavky na psa výraznými dominantnými prejavmi (hlas, gestá, mimika)  - vyhnúť sa však takej intenzite prejavov, ktoré by mohli u psa vyvolať obrannú agresivitu  - pozitívny symptóm liečby je zníženie konfrontačných reakcií zo strany psa  - pri zistení tejto skutočnosti pokračovať v terapeutickom tréningu ďalší, tj. tretí týždeň  - v prípade otvorenej agresivity psa, alebo iných podobných komplikácií (ofenzívna hrozba s preexponovaným brechaním) ihneď liečbu prerušiť a kontaktovať sa s terapeutom  - za takých okolností bude liečba modifikovaná s priamou kontrolou zo strany terapeuta a aplikáciou prislúchajúcich psychofarmák, prípadne hormonálnych preparátov.    Dotaz: Po tragickej nehode môjho manžela mi jednou z pamiatok na neho ostala aj jeho obľúbená modrá doga. Od toho času (8 mesiacov) však tento päťročný ušľachtilý pes zmenil radikálne svoje správanie. Neprijíma potravu, schudol, zoslabol, je apatický, z času na čas má hnačky. Absolvoval niekoľko ráz komplexné veterinárne vyšetrenie bez pozitívneho klinického nálezu. Maximálne sa mu venujem, ale stav sa nezlepšuje, skôr naopak. Veterinárny lekár mu predpísal vitamíny, povzbudzujúce preparáty, ale bez žiadúceho výsledku. Bolo mi preto odporučené obrátiť sa na špecialistu - zoopsychológa, čo týmto spôsobom aj robím.    Odpoveď: Ide o diagnózu tzv. separačnú depresiu. Jej podstata spočíva v extrémnej emocionálnej traume, ktorá spôsobuje vo vedomí psa chronické, negatívne pociťovanie a prežívanie. Následkom čoho sú vážne psychické, psychosomatické zmeny v správaní sa psa, ktoré majú už animálno-psychiatrický charakter. Kognitívna etológia popisuje u psov stav všeobecnej vitálnej subjektivity, ktorá je práve demonštrovaná separačnou depresiou. Tento stav zatiaľ nemá analógiu u ostatných domestikovaných zvierat. Táto abnormálna forma správania vzniká vždy len ako následok akútneho prerušenia optimálnych psychosociálnych vzťahov s človekom. Žiada sa pritom zdôrazniť, že mechanizmus vzniku separačnej depresie nie je celkom jasný a kladie veľa otázok experimentálnej zoopsychológii a porovnávacej psychológii medzi človekom a zvieraťom.  Najzávažnejším sa javí konflikt medzi pudom sebazáchovy v podobe primárnej potreby prijímania potravy a vody a emocionálnou podstatou depresie. Zvieratá totiž nemajú schopnosť sebaovládania ako človek a ignorovanie týchto základných životných potrieb je najväčším rébusom tejto anomálie správania psov. Ich funkcia je tak dôležitá, že za normálnych okolností sú všetky ostatné formy správania sekundárne. Psy pri separačnej depresii často vyhľadávajú miesta, ktoré u nich vyvolávajú pozitívnu spojitosť s postrádanou osobou (čakanie pri dverách, obľúbená výbehová lokalita, atď.). V mnohých prípadoch na nich pretrvávajú dlhý čas v depresívnej strnulosti, v tzv. katatonickom stave. Dlhodobá aplikácia infúznych roztokov za účelom biologického prežitia zvieraťa a v snahe vytesnenia pamäťových stôp u psa je málo účinná. Exitus nakoniec nastáva ako následok celkového vyčerpania, alebo iných klinických komplikácií (cievne príhody, zápal pľúc).  Napriek nepriaznivej prognóze separačnej depresie sú prípady aj jej úspešnej liečby. Tieto situácie sú podmienené mnohými okolnosťami, ale hlavne včasným zainteresovaním špecialistu - terapeuta. Preto aj tento prípad si vyžaduje urgentné riešenie primeraným odborným prístupom. Vzhľadom na časový horizont pretrvávanie tejto diagnózy je možné predpokladať, že v prípade biologicky slabšieho plemena, akým je doga, by situácia už skončila fatálne. Na druhej strane je to pozitívne konštatovanie, že sa jedná o dobre disponovaného jedinca s priaznivou perspektívou pre potenciálnu liečbu.  Vo všeobecnosti sa v prípade separačnej depresii kombinuje behaviorálna terapia (cielený režim učenia so sociálne blízkou osobou), psychofarmakoterapia (antidepresíva - Tefranil, anxiolytiká - Xanax) s celkovou klinickou starostlivosťou. Pes bol na ambulanciu prijatý a po trojmesačnej zložitej liečbe sa stav pacienta upravil per sekundam, tj. pes mal sklony k situačnej apatii a jeho vitalita už nenabudla pôvodnú intenzitu.

---

---